Celý svoj profesný život som sa venovala výpočtovej technike a rada by som sa podelila so svojimi skúsenosťami z obdobia začiatkov automatizácie procesov – z obdobia, keď u nás bola výpočtová technika v úplných začiatkoch.
Som absolventkou Hospodárskej školy, odbor ekonomika železničnej dopravy, ukončenou maturitou v roku 1960. Už na tejto škole v predmete ekonomika nás vynikajúci pán profesor naučil základy účtovníctva a aj výpočtovej techniky. Vedeli sme čítať 90-stĺpcové dierne štítky (DŠ) v kóde ARITMA a navštívili sme výpočtové stredisko, kde boli dierovače ARITMA a Hollerith a tam som potom pracovala až do odchodu do dôchodku. Týmto pracoviskom bolo výpočtové stredisko železníc.
Po nástupe do zamestnania, som prešla viacerými pozíciami. Začínala som ako tzv. „dierovačka“, vedela som pracovať aj na revíznych strojoch, na ktorých sa vydierované údaje porovnávali s údajmi na dokladoch. Pred spracovaním potom prešli štítky na triediace stroje, na ktorých sa nastavovali postupne kľúče triedenia – nastavovali sa stĺpce na DŠ. Ďalej sa z tejto sady vytvárali na stroji ARITMA – tabelátor – pomocné zostavy podľa nastavených kontrol. Tento stroj vytváral pomocné zostavy so súčtami GT („grand total“ – 2. stupeň) a T („total“ – 1. stupeň súčtu) a tie sa potom kontrolovali na súčty v dokladoch kvôli odstráneniu chýb, ktoré sa nezistili kontrolou, a chyby sa opravili.
Podľa jednotlivých úloh, ak bola potreba tieto dáta ešte ocenovať (mzdy, materiál), prebehlo triedenie so zakladaním „tzv.“ cenových štítkov a tieto cenovky sa triedili tak, aby išli ako prvé v danej sade. Potom nasledovalo spracovanie na stroji, ktorý vypočítal úlohu (MAT = MNOŽSTVO x cena, MZDY = HODINY x sadzba) a tento údaj sa vydieroval na určené miesto DŠ. Tieto stroje sme nazývali NÁSOBIČKY.
Ďalej prebehla kontrola násobenia na zostave z ARITMY – ručne sa prepočítali súčty x cena, pri nesúhlase sa musel nájsť chybný údaj, zle ocenený DŠ, a opravil sa. (Pracné, však? V porovnaní s príkazom COMPUTE…) Štítky sa ďalej pretriedili a vytlačili sa požadované zostavy pre používateľa. Stroj vytváral aj tzv. „súčtové štítky“, aby sa sada nemusela vždy spracovávať. Nárastové hodnoty + mesačné obraty sa po spočítaní (súčet, nastavené kontroly) preniesol na nové DŠ. Výpočtové stredisko v tom čase spracovávalo údaje za organizácie železníc celého Slovenska, takže tých diernych štítkov sa rádovo spracovávalo na tisíce. Organizácia práce musela byť zosúladená tak, aby sa dodržiavali termíny. Postupom informatizačnej vybavenosti aj na nižšie zložky príprava už prebiehala na týchto útvaroch a dáta na spracovanie sa doručovali na príslušných nosičoch.
Modernizácia sa potom začala počítačom T-100, na ktorom som nepracovala, ale som prešla na úsek programovania. „Školením“ na tomto úseku bola prax – vedúci, ktorý určil úlohu na riešenie s návrhom vytvoriť doklad a obsadenosť na DŠ. Pokračovala som – teraz už po absolvovaní školenia – programovaním na počítači ARITMA-100, na ktorom dáta a programy boli na DŠ. Pracoval na číselných kódoch (napr. 034, 035… podaj, čítaj DŠ). Systém programovania už umožňoval programovanie pomocou substitučných buniek – adresné programovanie.
Obr. 1: Operátorky diernoštítkového stroja Aritma 100. Zľava Anna Fixelová, Anna Červenková, Valéria Horváthová a Mária Bachratá. Fotografia pochádza z rokov 1972 – 1975
Obr.2: Pani Anna Červenková pri diernoštítkovom stroji Aritma 100. Fotografia z rokov 1972 -1975
Aj tento stroj vytváral súčtové DŠ pre nárastové hodnoty pomocou strojových inštrukcií. Matematické operácie sa vykonávali podľa inštrukcií v programe (sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie so zaokrúhlovaním). Výstupom pre používateľov boli zostavy.
Samozrejme, vždy pred prácou na vyšší stupeň prebehli školenia končiace vypracovaním funkčného programu so zadanou úlohou od školiteľa.
Ďalej som programovala na počítači ZPA601, ktorý už používal jazyky – ASS (asembler), strojový kód a mal aj svoj autokód. Na vyvolanie programu slúžili knižnice na magnetických páskach (MGP), vstupom boli DŠ, MGP, ďalekopisná 5-stopá páska, dáta a nárasty stavov na MGP. Dáta nahrané na MGP boli v slovnej štruktúre a pred nábehom na EC1033 tieto data na MGP prešli špeciálnou úpravou na BIT-štruktúru.
Ďalším počítačom v mojej praxi bol EC1033. Na EC1033 sme používali programovacie jazyky FORTRAN, COBOL, PL/1. Vstup údajov bol z diernej pásky z ďalekopisu, DŠ, MGP z počítača SMEP, údaje sa uchovávali aj na 29 MB diskoch. „Perličkou“ bolo, že dierne štítky, ktoré sme používali na vstup dát boli 90-stĺpcové a štítky na vstup riadiacich dát (JCL – Job Language Control) boli 80-stĺpcové. Potrebovali sme vyriešiť problém, ako prepínať snímač diernych štítkov medzi 80 a 90-stĺpcovým módom, ale 90-stĺpcové štítky boli takou raritou, že pracovníci, ktorí nás školili, ich ešte ani nevideli.
Zber informácií sa rozširoval aj na technické ukazovatele pre operatívne riadenie. Niektoré úlohy mali presne stanovené termíny spracovania (denne, hodina) a ich dodržiavanie bolo „ostro“ sledované.
Ďalším krokom bol prechod na EC1027. Vstupom boli DP, MGP zo SMEP, disketa z PC. Výstupom boli MGP, disky, zostavy. Pre počítače vyššej rady DEC ALFA (UNIX, INFORMIX) som vytvárala už len metodiku pre programovanie, so šikovnými programátormi a databázistami som spolupracovala na prevode dát do tohto prostredia.
„Naše“ oddelenie programovania tvorilo jeden harmonický celok. Pracovala som so vzácnymi – aspoň pre mňa – kolegami. Som im vďačná im za spoluprácu.
Svoju prácu som ukončila po nábehu na systém SAP pri jeho aplikácii.
Môj postreh: Začiatky boli náročné, ale čo dnes? Idú takým tempom ako my?
VÝSLEDKY ≠ MOŽNOSTIAM TECHNIKY.
Eva Chmelová