Spomienky na prvé roky Výskumného výpočtového strediska Program OSN

Úvod 

 Nedávno som sa dozvedel, že budova bývalého Výskumného výpočtového strediska Program OSN (VVS-OSN) na bratislavskej Patrónke, ku ktorej mnohých z nás viažu pracovné i citové väzby, je na predaj. Nový majiteľ ju asi k nepoznaniu prestavia. Napadlo ma, prečo tento objekt „pamiatkari“ nechránia aspoň tak ako CVERNOVKU. Predsa sa tam začal a odohral kus dejín slovenskej informatiky a ekonomického výskumu. Inšpirovalo ma to k napísaniu stručných spomienok na časy v rokoch 1968 – 1973, kedy táto, aj medzinárodne uznávaná inštitúcia, neskôr premenovaná na VÚSEI-AR a INFOSTAT, vznikala a rozbiehala sa. Mal som tú česť v nej pôsobiť.

Boli sme pritom

Do VVS-OSN som nastúpil 1.7.1968. Budova strediska ešte nebola hotová, „sedeli“ sme dočasne v priestoroch neďalekého Ústavu inžinierskych stavieb. Nebola to priaznivá doba, o pár týždňov k nám vtrhli vojská Varšavskej zmluvy a diali sa iné veci. 23. augusta som sa pozeral von oknom a zrazu na mňa zdola z Lamačskej cesty mierilo samopalmi asi desať ruských vojakov z otvoreného gazíka, smerujúceho na Patrónku. Rýchlo som uskočil. Napriek všetkému však pokladňa budúceho strediska stále riadne fungovala. Dávalo nám to nádej, že sme nenastúpili na „potápajúcu sa loď“, nevediac, aký bude vzťah nového vedenia štátu a strany k vznikajúcej atypickej organizácii. Ale o udalostiach, ktoré nasledovali a o politike nechcem písať. Ďalej sme využívali čas na školenia a na prípravu, lebo onedlho sme sa do novej, hoci neúplnej budovy nasťahovali (obr.1).

---

Pár faktov o vzniku strediska

Vrátim sa časovo trochu späť. Vznik VVS-OSN v rámci Programu U.N.D.P. sa v Ženeve, Prahe a Bratislave pripravoval dlhší čas. Podľa toho, čo som sa neskôr dozvedel, na pôde Európskej hospodárskej komisie sa oň pričinili JUDr. Králik, veľvyslanec, Ing. Kazimour, predseda Federálneho štatistického úradu (FŠÚ), ako aj aktívní činitelia v Bratislave. Patrí sa im poďakovať, že sme mohli byť účastní na dobrodružstve v skratke zvanom VVS-OSN, ktoré mnohým z nás poznamenalo celý život. Vraj len málo chýbalo a ústav by bol dislokovaný v Prahe. Rozhodlo, že SNR dala k dispozícii pre vlastné potreby rozostavanú budovu. Prípravou infraštruktúry strediska bol poverený Ing.Biksadský zo Slovenskej plánovacej komisie, za riaditeľa bol menovaný prof. Anton Klas z VŠE (obr.2).

Podľa dohody s vládou ČSSR, ktorej hlavnú časť tvorilo odborné zameranie a poslanie novej inštitúcie, OSN uhradila asi 1,5 mil. dolárov na potrebnú výpočtovú techniku, plus pobyty cudzích expertov v Bratislave, študijné pobyty našich pracovníkov v zahraničí a časť nákupu kníh. ČSSR dala ako vklad do spoločného diela budovu s infraštruktúrou a hradila celú prevádzku. Chýry, že berieme výplaty v dolároch, boli smiešne. Vnútroštátne bolo VVS-OSN bežným výskumným ústavom, rozpočtovou organizáciou v pôsobnosti FŠÚ Praha. Zvláštnosťou bolo iba to, že sme mali zdvojené vedenie. U.N.D.P. menoval Projekt – manažéra, prvým bol pán Dessau z Dánska. Sídlili s riaditeľom paralelne v priestoroch na 4. poschodí. Projekt bol časovo ohraničený na dobu 5 rokov, čo bude ďalej sa nevedelo, no boli sme mladí, tak nás to ani netrápilo. Získali sme zaujímavú prácu, dostup k informáciám, k vyspelej výpočtovej technike, dokonca aj k styku s cudzinou, čo bola v tých rokoch výnimka.

Počítač CDC 3300

Predpokladalo sa, že dostaneme nejaký americký super-počítač. Americký bol, ale super nie. Nevedno, kto riadil jeho výber, zrejme v značnom predstihu, než sme do strediska nastúpili. Ak správne vylúčili ruský URAL, sálové počítače vtedy vyrábali firmy IBM, CDC, UNIVAC, ICL a HONYWELL. Z ponuky IBM prichádzal kvôli americkému embargu do úvahy iba zastaralý typ 360/45, z ostatných sa ako najvýkonnejší a pritom dostupný javil CDC 3300, výrobok firmy Control Data Corp., Minneapolis, USA. Bol to vtedy vo svete bežne, najmä na univerzitách a vo výskume používaný „sálový“ počítač s progresívnym operačným systémom MASTER i aplikačným softvérom.

Pravda, vývoj šiel rýchlo vpred, o pár rokov by bola ponuka iná. Ale rozhodnutie padlo a myslím, že bolo správne.Počítač bol slávnostne uvedený do prevádzky v apríli 1969 (obr.3). Živo si spomínam, ako asi 150 zamestnancov a hostí na parkovisku pred budovou sledovalo vztyčovanie vlajky OSN a ČSSR. Bol to pre nás zážitok ako na olympiáde. Počítač (obr.4)  bol v záruke takmer bezporuchový, prekvapujúco rýchly, kompilácie programov vo Fortrane a Cobole stíhal za pár sekúnd, niekedy mala viac práce tlačiareň ako centrálna jednotka.

---

Neskôr už to bolo inak. Počítač „hltal“ zakrátko desiatky až stovky úloh používateľov zo všetkých útvarov za deň, sám o všetkom viedol evidenciu. Onedlho bola potrebná dvojzmenná prevádzka.

---

Vedenie strediska

Ako to píšem, môže sa zdať, že šlo o úspešnú „story“, že všetko sa v stredisku darilo samozrejme a ľahko, ale je to iba zdanie. Vonku prebiehalo obdobie „normalizácie“, niekto  musel podmienky pre našu prácu, financie, výnimky v styku so zahraničím a ďalšie potrebné investície doslova „vybojovať“ a znovu obhajovať. Začul som napr. aj extrémny názor, že robotnícka trieda nás platí a my sa tu iba hráme. Tí, čo sa o podmienky starali, boli radovými zamestnancami niekedy málo docenení členovia vedenia. Riaditeľ prof. Anton Klas bol vzdelaný a prajný človek, šikovne dokázal odolávať tlakom v politickom prostredí. Pozitívne myslel, mal prirodzenú autoritu a cit pre „dirigovanie“ veľmi rozmanitého orchestra. Dokázal vytvoriť prvé výskumné „prierezové“ pracovisko svojho druhu. Podobne aj jeho zástupca Ing. Jozef Linkeš (obr.5), poctivý človek a „pracant“, ktorý viedol „nevýskumný“ úsek, v Prahe obhajoval finančné prostriedky, popritom ako rodený diplomat viedol takmer všetky oponentúry výskumných prác. Viem to posúdiť, strávil som s nimi za pár rokov dosť času, hoci najmä na poradách.

---

Vo výskume takýmito osobnosťami boli prof. Unčovský (po jeho návrate na VŠE Ing. Stratil), docent Stojan (obr.6), Ing. Rabenseifer, Ing.Biksadský (po jeho odchode do služieb OSN junior vo vedení Ing.Scheber), Ing.Dujnič a ďalší. Menovať by som mohol ešte viacerých, z ktorých sa neskôr stali uznávané autority, dokonca ministri. Aj ich zásluhou vládla na pracovisku popri plnení úloh žičlivá atmosféra a niečo, čomu sa dnes hovorí „vysoká úroveň organizačnej kultúry“. Žien bola vo VVS-OSN polovica, ale vo funkciách ich bolo málo. Na Slovensku je to dodnes tak, na pracoviskách prevažuje patriarchát, v domácnostiach matriarchát. Z výraznejších typov si spomínam na výrečnú Ing.Pecháčovú, na Ing.Frankovú, Ing.Mlynárovú a pravdaže na obe vedúce sekretariátov, panie Cepkovú a Jelínkovú.

Prevádzka CDC 3300

Za vedúceho Oddelenia prevádzky počítača (OPP) menovali mňa. Vyštudoval som síce „Konštrukciu a prevádzku strojov a zariadení“, ale ma to zaskočilo. Ešte som nepoznal porekadlo, že najväčším nebezpečenstvom pre človeka je, keď ho chvália a povyšujú, tak som súhlasil. Od 1.1.1971 som trávil niekedy viac času pri písaní správ a na poradách ako pri počítači a viedol som kolektív asi 36 ľudí. Boli to technici (vedúci Ing.Kolc), systémoví programátori (Ing.Žiak), operátori (Herchel), dierovňa a recepcia počítača (Bučková),  administratíva a sklad náhradných dielov (Malovecká). Oporou mi boli aj Ing.Černý, Ing.Ondrejka, Ing.Dorotka, Ing.Krčulová, Ing.Mikulič a M.Lehký. Treba dodať, že východiskové počty pracovníkov OPP sa postupne redukovali.

Boli sme síce mladí, odolnejší voči stresu, ale schytávali sme ho plnými dúškami. Napríklad pri poruchách počítača, keď desiatky kolegov v budove netrpezlivo čakali a ich šéfovia sa pýtali, dokedy oprava potrvá. Technici robili čo mohli, ale asi 10-15 % kapacity sme strácali preventívnou údržbou a opravami. Ráno po spustení sa musel počítač asi 15 minút zohrievať, potom prebiehali testy. Bolo treba ručne povysávať snímač diernych štítkov a tlačiarne od prachu z papierových médií, očistiť hlavičky diskových a páskových jednotiek, vymeniť filtre v klimatizácii, atď.

---

Raz sme dva dni čakali na súčiastku, ktorá odkiaľsi mala priletieť do Viedne, lebo sme ju nemali na sklade. S Milanom Žiakom sme raz asi dva dni a dve noci zachraňovali operačný systém, lebo aj kópie obsahovali chyby. Na obr. 7-10 sa nachádzajú ilustratívne zábery počítačovej sály a niektorých pracovníkov OPP.

Dosť rýchlo sa nám podarilo stabilizovať prevádzku, udržať systém „multi-programming“, voči ktorému boli vtedy výhrady. Programátori prišli z pracovísk, kde sa vopred plánoval rozvrh strojového času. U nás 20 nasnímaných „jobov“ čakalo vo fronte, tri paralelne bežali a dve výstupné zostavy sa naraz tlačili. MASTER vyberal, ktorý z čakajúcich „jobov“ bude nasledovať. Zvýšila sa tak priechodnosť systému, odhadom asi 1,5 násobne.

Počítač bol postupne doplnený o moduly operačnej pamäti, reťazovú rýchlotlačiareň (bol to vtedy svetový unikát), ďalšie diskové jednotky a o komunikačný multiplexor, ktorý umožnil prácu cez vzdialené terminály. Koncom opisovaného obdobia pribudol prvý minipočítač NORD-20, prepojený s CDC 3300 ako „front-end“. Optimalizovali sme polohu súborov na systémových diskoch a počítač urýchlili. Na druhej strane technici už po pár rokoch museli spustiť rozsiahlu akciu čistenia strieborných kontaktov na „kartách“ v centrálnej jednotke, lebo striebro v bratislavskom vzduchu korodovalo. Dôležité bolo zabezpečiť dostatok pamäťových médií. Len užívateľských diskov bolo viac ako 50, magnetických pások v kovových skriniach cez 2000. Plné nákladné autá privážali tabelačný papier a dierne štítky.

Externí používatelia a komunikácia

Počítač CDC 3300 mal aj externých užívateľov z ústavov SAV, vysokých škôl a niektorých výskumných ústavov. Neuzatvárali sme sa ako „elita“, v priebehu rokov možno až 500 vedcov, pedagógov a študentov zistilo, že existujú aj iné počítače ako URAL, ROBOTRON a MINSK. Bola to nedocenená činnosť, ktorá tiež mala svoj význam. K dispozícii všetkým boli príručky, knižnica vedecko – technických programov, získaných zo sveta, najmä z univerzít. Služby iným rozpočtovým organizáciám sme poskytovali zdarma.

Neskoršie sme mali so SAV dohodu, že ako protihodnotu za strojový čas budú zamestnancom VVS-OSN poskytovať obedy vo svojej menze a prestanú nás vyhadzovať zo svojej trafostanice. Pri počítači praxovali ako operátori aj žiaci gymnázia na Novohradskej ulici, po čase niektorí z nich tromfli aj našich „mazákov“. Mimochodom, v Bratislave vzniklo podobné pracovisko Programu OSN, ako sme boli my, pôsobilo v oblasti ochrany životného prostredia.

Pôsobili sme aj propagačne, zorganizovali sme celoštátny seminár „Výpočtové stredisko´72“, ktorý ako fórum výmeny skúseností sa pár rokov opakoval. Viaceré inštitúcie k nám chodili po rady, napríklad prišli z riaditeľstva bratislavskej MHD a zisťovali ako počítačmi riadiť intervaly chodu autobusov a električiek. Od počítačov sa očakávali zázraky. Vtedy ale žiadne minipočítače, PC, notebooky a dokonca ani mobily neexistovali. Zo začiatku sme mali technologický náskok pred „terénom“. Ten sa z roka na rok zmenšoval tým, že naša technika bola atypická, fyzicky a morálne zastarávala, iné pracoviská v okolí sa stavali na nohy (SLPK, Štátna banka, Slovchémia, ÚEOS, stredisko vysokých škôl v Mlynskej doline a ďalšie). Nehovoriac o Prahe, naša exkluzivita sa vytrácala. Pre VVS-OSN to bolo impulzom produkovať výstupy, prenositeľné okrem rezortu štatistiky aj do širšej praxe na „nadpočítačovej“ úrovni.

Zameranie výskumu

Vo výskume sa vo VVS-OSN riešili úlohy zaradené do štátneho plánu ekonomického výskumu (SPEV), technického rozvoja (ŠPTR) a základného výskumu (ŠPZV). Bolo treba ich  naplánovať na 5-rokov dopredu, čiastkové etapy v ročných plánoch. Realizačné výstupy museli mať svojich užívateľov, ktorí sa zúčastňovali na užívateľských seminároch. Každá úloha končila oponentúrou pred komisiou a oponentmi. Bolo s tým spojené množstvo administratívnej i organizačnej práce. Odhadom sa riešilo súbežne i 20 výskumných úloh. Byť v štátnom pláne vtedy znamenalo mať dlhodobo zabezpečené finančné prostriedky na neinvestičné i investičné výdavky.

VVS-OSN malo vo výskume široký záber. Odbor ekonomického modelovania (OEM) riešil národohospodárske bilancie, makro- i mikro- ekonomické modely a prognózy vývoja až po rodinné účty.

Odbor spracovania dát (OSD) bol najbližšie k problémom štatistiky, zameral sa na praktické úlohy v oblasti evidencie základných prostriedkov, bol pri zavádzaní jednotiacich identifikátorov (rodné čísla a IČO), no riešil i teoretické úlohy, týkajúce sa obsahu a organizácie zberu a ukladania dát v informačných systémoch a v budúcich „bankách dát“. Odbor programových systémov (OPS) sa zameral počnúc tvorbou nových kompilátorov, generátora tabuliek až po práce v oblasti databázových systémov. Robili sa tu i praktické pokusy v oblasti terminálových sietí, prepájania počítačov a s tým súvisiacich protokolov.

---

Opisujem to naozaj iba stručne. Vo VVS-OSN sa konalo veľa podujatí pre užívateľov zo štatistiky a širšiu odbornú verejnosť (obr.11,12). Radi ku nám chodili najmä z Prahy, hosťami seminárov boli i páni Klaus, Dlouhý, Fischer a ďalší, neskôr významní českí činitelia. Voľná diskusia o ekonomickej problematike lákala najmä prognostikov, softvéristi zasa hojne navštevovali podujatia OPS, napríklad SOFSEM. Miest na stretávanie odborníkov bolo vtedy v celej ČSSR málo, Domy techniky produkovali len pomerne nudné podujatia. Pripravili sme semináre pre odborníkov z európskych štatistických úradov, aj iné akcie výmeny skúseností so zahraničnou účasťou. Aj my sme často navštevovali Prahu, jednodňová cesta na obrátku lietadlom bola vtedy štandardom.

---

Produkty strediska

Spomeniem aspoň niektoré produkty VVS-OSN z tej doby: ekonometrické modely a prognostické výpočty, porovnanie ekonomík ČSSR a Francúzska, generátor tabuliek pre sčítanie ľudu (plus jeho počítačové spracovanie za okresy Slovenska), precenenie základných prostriedkov za celú ČSSR, kompilátory jazyka SNOBOL a PASCAL (nástroj na vývoj softvéru) a pod. Neuveriteľná z dnešného pohľadu bola intuícia Ing. Cigánika, ktorý v oblasti spracovania textov pracoval vlastne smerom k prehliadaniu textových reťazcov na dnešnom internete. Málokto mu rozumel. V oblasti prenosov dát sa uskutočnili prvé diaľkové spojenia. Aplikácie systému riadenia bázy dát MARS tiež predbehli dobu.

Lepšie výsledky limitoval i samotný počítač CDC 3300 a jeho poruchovosť. Mal výkonné i menej dimenzované časti, bolo to dané embargom. Spomeniem pár paradoxov: snímač štítkov a tlačiarne sme mali ako v USA, operačná pamäť smela mať max. 512K slov. Jeho súčasťou bol komunikačný multiplexor, ale s iba limitovanou rýchlosťou modemov. Disky mali kapacitu, aká je dnes bežná v notebookoch. Hlavným pamäťovým médiom boli magnetické pásky, na ktorých sa často vyskytovali chyby „parity“. Nikto vtedy netušil, aký pokrok v miniaturizácii a výkone IT v budúcnosti nastane.

Školiace pracovisko

Naši mladší výskumníci sa ďalej vzdelávali, asi dvadsiati sa rozhodli pre štúdium vedeckej ašpirantúry. Vznikol vlastný Inštitút špecializovaného štúdia a stredisko získalo oprávnenie byť školiacim pracoviskom. Do VVS-OSN prišlo alebo v ňom vyrástlo veľa vyhranených osobností, spomeniem aspoň mená Šujan, Kolek, Hargaš, Osvald, Adamec, Olexa, Kaiser, obaja Fischerovci, Praženka, Mlynár, Lieskovský, Šoltés, Starosta, Bárta, Labát, Schill, Zachar, atď. Mimochodom, šachový turnaj o majstra VVS-OSN bol na úrovni polovičného majstrovstva Slovenska. Hrali v ňom Prívara, Banás, Šturc a ďalší. Keď som skončil s 2,5 bodovým ziskom niekde vzadu, nebolo to žiadnym debaklom.

Do strediska prichádzali zahraniční experti, niektorí na pár dní, iní na dlhšiu dobu. Nebol problém ich vybrať a osloviť. Horšie bolo sa im popri práci venovať a stačiť ich tempu. Jednoduchšie bolo vycestovať na popredné pracoviská v zahraničí. Raz som mal na starosti prof. Ole-Johanna Dahla. Už po privítaní na vrátnici ma začal skúšať, ako možno optimalizovať prevádzku našich dvoch výťahov. Ale pozval ma do Oslo, odkiaľ sme potom dostali kompilátor jazyka SIMULA. No nie vždy sme vedeli prítomnosť expertov využiť. Bývali v átriových domčekoch pod Slavínom, párkrát som tam zašiel večer na debatu a zistiť ako chutí pravá škótska whisky.

Čo dodať na záver?

Zo začiatku zdanlivo veľká budova sa v roku 1973 skoro zaplnila. Končilo sa päťročné trvanie Projektu U.N.D.P., ktorý bol ešte o dva roky predĺžený. Mal som to šťastie, že som mohol pracovať na jednom z mála medzinárodne uznávaných výskumných pracovísk na Slovensku. Ktovie ako dlho to potrvá a niečo podobné na „zelenej lúke“, s rovnakým zápalom pre vec, opäť vznikne?

Oblasť Patrónky, kde sídlili viaceré ústavy SAV, naše stredisko a ďalšie výskumné a projekčné pracoviská, mala podľa papierov a plánov ambície ako malý „Silicon Valley“. Akurát viazol prenos výsledkov vedy a výskumu do praxe, resp. do výroby. Socializmus svojimi pravidlami nedokázal preklenúť bariéru medzi oboma tábormi. Nefungovali finančné stimuly, radšej si každý „riešil“ všetko sám. VVS-OSN šírilo svoje „know-how“ nezištne po krajine, každému kto mal o to záujem. Dnes vieme, že know-how má niekedy väčšiu cenu, ako tony produktov samotných. Myslím, že v rámci daných možností sme dokázali veľa, aj v príprave odborníkov, ktorí zo strediska odchádzali na iné miesta.

Autor:  Ing. Michal Valášek, CSc., rok 2012  (obr.13).

E-mail: medved.mival@gmail.com