Názov sálové počítače vznikol na Slovensku v období rozšírenia používania počítačov typu IBM360, IBM370, CDC 3300, SIEMENS 4004 (pozri obrázky dole) a hlavne počítačov Jednotného systému elektronických počítačov – JSEP. Počítače tohto typu boli v rozmerných skriniach, vysokých približne 180cm, šírky 80 cm a dĺžky 5m. Okrem toho používali magnetické páskové jednotky a magnetické diskové jednotky ako vonkajšie pamäte.
Počítače pred týmto obdobím boli tiež inštalované v osobitnej sále so zdvojenou podlahou, klimatizáciou, so zvláštnym režimom vstupu, ale tým sa vtedy hovorilo „samočinné počítače“ alebo „samočinné číslicové počítače“. Bolo to odvodené z názvu prvého veľmi známeho počítača, postaveného už podľa koncepcie Johna von Neumana EDVAC – Electronic Digital Variable Automatic Computer. Takéto samočinné počítače boli z prvej generácie ZRA-1 a URAL2 a z druhej generácie GIER a MINSK22.
Prezuvky
Sálové počítače vyžadovali klimatizáciu aby sa integrované obvody nezohrievali. Teplota sa prísne sledovala, lebo tepelné straty týchto počítačov boli značné. Tak isto bola dôležitá čistota, presnejšie musela byť zachovaná nízka prašnosť ovzdušia. Preto v klimatizáciách boli vždy vzduchové filtre. Čistota bola potrebná hlavne kvôli diskovým jednotkám, lebo zápisové hlavy plávali na vzduchu, ktorý sa nasával cez stred diskového zväzku, vo vzdialenosti niekoľko µm nad aktívnymi povrchmi diskových platní. Diskový zväzok totiž pri otáčaní fungoval ako ventilátor. Akákoľvek jemné prachové zrnko, ktoré prišlo medzi hlavičku a povrch mohlo poškriabať a tým znehodnotiť aktívnu magnetickú vrstvu, kde sa pamätali dáta. Pri väčšej špine sa spálila (prehriala) a tým znehodnotila aj záznamová hlava.
Operátori sa prezliekli do bielych plášťov a návštevy si museli dávať na nohy gumené prezuvky (pozri obrázok).