Do „Laboratória strojov a automatizácie“ som nastúpil v máji 1959. Bol som takto jeho druhým zamestnancom – vyštudovaným matematikom. Prvým bol môj spolužiak Ján Černý, ktorý nastúpil o pol roka skôr, hneď po našej promócii. Ja som si najprv musel počkať na diplom, ktorý mi bol zadržaný „aby som preukázal oddanosť robotníckej triede“. Mal som však z toho úžitok – tým, že som nepromoval hneď, unikol som „umiestenke“ za učiteľa na priemyslovke v Tisovci. Za to, že ma aj s takýmito škrabancami na mojom „kádrovom profile“ prijali mi prichodí poďakovať jednak Janovi Černému, čo mi na ústave urobil reklamu, najmä však zástupcovi riaditeľa Štefanovi Petrášovi. Ten z toho nijaký problem nerobil (na rozdiel od iných so silnejším postavením, ktorým jeho odvaha chýbala).
Vzápätí po mne bol prišiel ďalší náš spolužiak Jozef Gruska, ktorý tiež nemal jednoznačný “kádrový posudok”. Dodnes si pamätám, ako Petráš spôsobom jemu vlastným nad tým mávol rukou, vybral si z posudku čo bolo treba a povedal „veď ten Gruska je vlastne káder.“ 
Obr.1: Zástupca riaditeľa Laboratória strojov a automatizácie Štefan Petráš
Prijatie nás troch bolo súčasťou stratégie dvojice P&P (Petráš, Plander). Hoci obidvaja boli vzdelaním strojní inžinieri, boli podľa mňa na Slovensku prví, čo si uvedomili potenciál výpočtovej techniky a systematicky pracovali na tom, aby Slovensko nezostalo bokom vývoja. Súčasťou tohoto snaženia bolo, že na pracovisko, ktoré bolo zriadené pre výskum v teoretickej a aplikovanej matematike začali prijímať mladých s matematickým vzdelaním. Prvým bol práve Černý a kým som prišiel ja, P&P vybojovali pre nás matematikov významné víťazstvo: mohli nás preradiť do kategórie inžinier-asistent, k čomu bolo predpísané inžinierske vzdelanie. To pre nás značilo nástupný plat tuším o stovku korún vyšší. Pri výške platu okolo 1500 Kčs to zasa až tak málo nebolo.
V dobe nášho nástupu ešte nebolo celkom zrejmé, či budúcnosť patrí analógovej alebo digitálnej technike. Digitálna sa síce javila univerzálnejšia, ale mala všelijaké detské bolesti ako zložité programovanie, ťažkopádne a nedokonalé vstupy a výstupy. Pre jej použitie v automatickom riadení v tom čase ešte neboli vyvinuté dostatočne rýchle a spoľahlivé konvertory signálov a tak sa v riadiacich obvodoch častejšie používali jednoúčelové analógové prvky.
To bol zrejme aj dôvod, že analógová technika bola západnými krajinami azda ešte prísnejšie embargovaná ako digitálna. Každé embargo však má svoje diery a tak sa P&P podarilo doviezť francúzsky „univerzálny“ analógový počítač DJINN. Keď som na ústav prišiel, bol už zmontovaný a funkčný v jednej z troch miestností Laboratória. Tie boli na 3. poschodí „Domu techniky“ na Koceľovej ulici, o ktoré sme sa delili s Elektorotechnickým ústavom SAV. S Černým a neskôr aj s Gruskom bolo našou úlohou „programovať“ DJINN.
Čoskoro sa ukázalo, že možnosti počítača sú veľmi obmedzené, pretože vedel v princípe iba sčítavať, násobiť konštantou a integrovať a teda nanajvýš „riešiť“ lineárne diferenciálne rovnice alebo ich nie veľmi rozsiahle systémy. Programovanie spočívalo v ručnom prepájaní jednotlivých zosilňovačov predstavujúcich integrátory a nastavovanie potenciometrov čo by multiplikačných konštánt. Problémom boli aj výstupy: buď bolo možné sledovať priebeh riešení v podobe výchylky ručičky voltmetra, alebo zapísať ich na primitívnom grafickom zariadení. Ani jedno nebolo bohvieako presné, ručička sa navyše pohybovala so zreteľným oneskorením…
V tej miestnosti sme však neboli s modrošedým DJINNOM sami. Vedľa neho sa dolaďovala konštrukcia žltého analógového počítača vlastnej výroby. Tlačené spoje ešte vtedy konštruktéri k dispozícii nemali a tak bo počítač plný spájkovaných káblov. Na spájkovanie však treba aj fortieľ a na to sa prvotnom nadšení (ešte pred naším príchodom) až tak nemyslelo. Letoval kdekto a keď to dobre nevedel, vyrobil studený spoj, čím trpela spoľahlivosť počítača.
Obr. 2: Pavol Brunovský (tretí zľava) s kolegami Baltazárom Frankovičom, Dariusom Klinovským a Rudolfom Koňakovským.
Preto sme našu počítačovú miestnosť zdieľali s ďalším zamestnancom – skúseným mechanikom Františákom, ktorého pracovisko získalo z bratislavského závodu telekomunikačnej firmy TESLA. Tak ako postupne pribúdali matematici, pribúdali aj ďalší mechanici z Tesly. Čoskoro k nemu pribudol Chovanec, ktorý popri spájkovaní ešte viedol nejakú kapelu. Telefónnu linku sme na ústave mali iba jednu s prepínaním od kancelárie P&P k nám. Museli zúriť, keď Chovanec na telefóne prepnutom k nám obvolával členov kapely a my sme počúvali rozhovory typu“ Jožo, dojdeš hrát? Že nemóžeš? To mi ani neríkaj…“ Popri týchto zručných mechanikoch sme boli poctení aj spoločnosťou dámy s dvoma vysokoškolskými diplomami (tuším z práva a elektrotechniky). Z tej mali Františák et al. obrovskú zábavu. Totiž keď jej niečo zaiskrilo, tak napriek svojmu elektrotechnickému vzdelaniu typicky ženským reflexom vykríkla a švihla so zosilňovačom o zem.
Počítače boli parádnou atrakciou pre vrchnosť a tak k nám chodili všelijaké návštevy. P&P nie vždy mali čas a tak sme ich občas zaskočili a zasvätene reprodukovali napočúvané reči o vysokoziskových zosilňovačoch. Nepamätám sa, že by ma bol niekto nachytal na tomto tenkom ľade. Navštívil nás aj vtedajší predseda SAV Sirácky. Ten sa však zaujímal najmä o to, ako je možné že Františák nosí na krku krížik na pracovisku SAV.
Raz sme účinkovali pri oponentúre Planderovho počítača. Naprogramovali sme tam nejaké kmitanie, ale stala sa katastrófa – počítaču zlyhali zdroje. A tak Františák et al. sme naťahali potajme káble z labáku od iných zdrojov a tak zachránili situáciu.
Analógovej technike ešte zďaleka neodzvonilo, ale už nám začalo dochádzať, že analógový počítač má také obmedzenie, ktoré ho ako univerálny výpočtový nástroj (nie to nástroj na spracovanie informácií) diskvalifikujú. Paralelne s analógovým počítačmi sa však brieždilo aj na poli digitálnych. Ako prvá v Československu inštalovala ÚTIA (Ústav teorie informace a automatizace) ČSAV v Prahe ruský URAL 1 so 100 operáciami za sekundu. Organizovali aj školenia, na ktorých sa pravidlene zúčastňovali Plander s Gruskom. Spolu s Gruskom som sme aj boli v roku 1960 alebo 61 na mesačnej stáži v Prahe, počas ktorej sme sa s URALom zoznamovali a programovali sme na ňom. Pretože cez deň počítač používali domáci, my sme dostávali priestor po polnoci. Programovalo sa v strojovom kóde a ladilo sa tak, že si človek vysvecoval obsahy jednotlivých buniek v dvojkovom kóde. Vstupom bol štandardný 36mm celuloidový film do fotoaparátu, do ktorého sa príkazy v dvojkovom kóde vidierkovávali. Občas sa podarilo film pretrhnúť a tak sme sa naučili ho lepiť. Akurát na číselné dáta bol nejaký konvertor do dvojkovej sústavy. Ako výsledky sa dali tlačiť jedine numerié dáta na pásku ako v registračke.
Ako prvý našu trojicu matematikov oustil Ján Černý, Rodiaca sa Vysoká škola dopravná mu ponúkla byt a tak ako čerstvý mladoženáč zdvihol kotvy tým smerom. V roku 1961 Gruska a ja sme v roku 1961 dostali ponuku na internú ašpirantúru – jeden na matematiku k počítačom (dnes by sme povedali informatiku) a druhý na matematiku k automatickému riadeniu. Mňa to viac ťahalo k spojitým štruktúram a tak som sa rozhodol pre druhú možnosť v Petrášovom oddelení, Gruska zostal u Plandera pri informatike. Obidvaja sme si ale našli školiteľov v Prahe a tak sme na tri roky z denného života pracoviska vypadli. Vrátili sme sa v roku 1964 už na oveľa ambicióznejší ústav s novým názvom, vlastným číslicovým počítačom ZRA1 a novou budovou na Patrónke. To už je iná história, ktorú si pamätajú mnohí a vedia o nej vydať lepšie svedectvo ako ja.
prof. RNDr. Pavol Brunovský, DrSc.